Úcta k Božej Matke siaha do druhého storočia kresťanstva a jej rozkvet sa datuje do stredoveku. Mária bola uctievaná ako Božia Matka, Kráľovná a Matka krajín, národov, miest, rádov, náboženských a svetských organizácií a Matka každého človeka. Pravda o Máriinom milosrdenstve sa vyvíjala najprv na Východe, potom ju prevzala Cirkev na Západe a ju postupne rozvíjala, prehlbovala a dala jej svoju vlastnú formu viditeľnú pri bohoslužbách a ikonografii. Na konci 18. a 19. storočia ustupuje myšlienka Mater Misericordiae, ale v súčasnosti spolu s rozvojom úcty k Božiemu milosrdenstvu rastie aj úcta k Matke Božieho milosrdenstva a prehlbuje sa teologická reflexia súvisiaca s týmto titulom Panny Márie, čo najlepšie dokazuje encyklika Jána Pavla II. „Dives in misericordia“, ako aj diplomové práce venované tejto téme.
Úcta k Márii v tajomstve milosrdenstva sa najprv prejavovala vo viere ľudu a potom v konkrétnych praktikách, ktoré schválila Cirkev. Najstaršia modlitba k milosrdenstvu Božej Matky sa začínala slovami: K tvojmu milosrdenstvu sa utiekame, Bohorodička… Táto modlitba pravdepodobne vznikla začiatkom 4. storočia, čo naznačuje termín Theotokos (Bohorodička). Slúžila pre súkromnú pobožnosť veriacich a potom bola zapísaná do liturgických kníh Cirkvi. Na Západe bola známa až pred 9. storočím, ale vo verziách, v ktorých nie je výslovný odkaz na Máriino milosrdenstvo, ale hovorí sa o tom, že sa môžeme zveriť pod ochranu tejto mocnej Pani. Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička – takto dodnes znie prvá veta tejto modlitby v západnej Cirkvi.
Počas tohto obdobia (9. storočie) sa v liturgii objavila aj myšlienka milosrdenstva Božej Matky: v mariánskych kázňach, vo votívnych omšiach na počesť Panny Márie, ktorú pre súkromné účely zložil Alkuin (+804) – najväčší teológ svojej doby. Pravdepodobne je tiež autorom vtedy známej modlitby „Ad sanctam Mariam“, v ktorej na zdôraznenie veľkosti Máriinho milosrdenstva sa na jednej strane poukazovalo na výnimočnú čistotu a dôstojnosť Márie a na druhej strane na nehodnosť hriešneho človeka. Tento motív sa stal na nejaký čas hlavnou myšlienkou všetkých modlitieb týkajúcich sa milosrdenstva Božej Matky.
Antifóna „Salve Regina“, ktorá vznikla pravdepodobne v 10. storočí a rýchlo sa rozšírila po celej Cirkvi, mala osobitný význam pre rozvoj úcty k Máriinmu milosrdenstvu. Modliaci sa k nej obracia ako ku Kráľovnej a Matke milosrdenstva, lebo je Matkou Božieho Syna. V pôvodnej verzii sa modlitba začínala slovami: Salve, Regina misericordiae, slovo Mater sa pridalo neskôr. V ďalšej vete sa Mária volá: život, sladkosť a naša nádej. Náš život – lebo porodila Krista, od ktorého všetci prijímajú Boží život; sladkosť – pretože jej materinské srdce žije len Kristovou láskou a ukazuje túto lásku každému bez výnimky; naša nádej – pretože ako Kráľovná a Matka milosrdenstva je našou spoľahlivou orodovníčkou u Boha. Antifóna má charakter kristologickej modlitby. Mária vďačí za svoju funkciu milosrdenstva Kristovi a svoje milosrdenstvo prejavuje prostredníctvom materinského orodovania. Text modlitby zdôrazňuje, že Kristus je konečným cieľom jej milosrdenstva, lebo na konci tejto modlitby sa k nej človek obracia s prosbou: A nám Ježiša, ktorý je požehnaný
plod života tvojho, tam vo večnosti ukáž.
Máriu si pod titulom Matky milosrdenstva na Západe osobitným spôsobom uctievalo benediktínske opátstvo v Cluny (založené v roku 910) a jeho horlivým propagátorom bol opát sv. Odon (+942). Za prvého teológa Máriinho milosrdenstva na Západe sa však považuje sv. Fulbert. Hoci nenapísal žiadny teologický traktát, vo svojich kázňach a modlitbách poukazoval na milosrdenstvo Božej Matky. Hlásal, že Kristus je zdrojom všetkého milosrdenstva. Mária sa naopak môže nazývať Matkou milosrdenstva, lebo pri narodení Krista porodila pre nás samotný zdroj milosrdenstva. Jej milosrdenstvo sa prejavuje tým, že vyprosuje u Boha odpustenie hriechov a všetky milosti. Jej mocný príhovor u Syna spôsobuje, že spravodliví od neho rýchlejšie dostanú to, o čo ho prostredníctvom Márie prosia; hriešnici tiež častejšie dosiahnu milosrdenstvo. Svätý Fulbert je tvorcom pojmu Mater misericordiae et pietatis (Matka milosrdenstva a zľutovania), ktorý použil vo svojich modlitbách k Božej Matke. Tento termín bol prijatý v Cirkvi a používa sa dodnes. Mater misericordia môže znamenať nielen Matku Božieho Syna, ktorá je pre nás zdrojom všetkého milosrdenstva, ale aj Božiu Matku, ktorá má pre ľudí materinské srdce, ochotné prejaviť milosrdenstvo. Na druhej strane slovo Mater pietatis znamená predovšetkým skutky milosrdenstva, ktoré Mária ako Matka koná voči nám.
Veľký úspech v 11. storočí, a to najmä vo Francúzsku a Anglicku, mala modlitba k Máriinmu milosrdenstvu, ktorú zložil benediktín, neskorší biskup Rouenu Maurillus (1057). Dokonale sa to odráža v mariánskej religiozite toho obdobia, ktorá zdôrazňovala veľkú disproporciu medzi Máriou – Matkou svätou a nepoškvrnenou, jedinou, ktorá sa páči Bohu – a človekom, ktorý si uvedomoval svoju vlastnú nehodnosť z hľadiska svojej slabosti, biedy, ohavnosti hriechu, pocitu, že ním Boh pohŕda. Mimoriadne uvedomenie si vlastnej biedy, morálnej nehodnosti a zároveň mimoriadnej čistoty a svätosti Márie vzbudili veľkú vieru v jej milosrdenstvo, hoci sa prosiaci k nej neobracal ako syn k Matke, ale ako sluha k Matke Boha, k Pani a Kráľovnej. Ku komu teda my biedni, ku komu my opustení máme vzdychať – zaznelo v modlitbe – oplakávajúc zlo celého utrpenia a biedy, ak nie k tebe, ktorá si skutočná a spoľahlivá Matka milosrdenstva? Matka svätá, Matka nepoškvrnená, nedotknutá Matka milosrdenstva, Matka zľutovania a zhovievavosti, otvor lono milosrdenstva a prijmi mŕtveho v hriechoch…
Mierne odlišný prístup k Máriinmu milosrdenstvu sa nachádza v modlitbách Maurillusovho súčasníka Anzelma z Luccy, ktorý napísal modlitby k Božej Matke určené pre sväté osoby, a nie pre úbohého hriešnika. Napísal ich na žiadosť kňažnej Toskánska Matildy, ktorú duchovne viedol na rozkaz pápeža Gregora VII. V týchto modlitbách Mária vďačí Kristovi za svoju funkciu Matky milosrdenstva, lebo po svojom nanebovstúpení jej dal celé dedičstvo milosrdenstva. Za týmto účelom si ju vybral za svoju Matku, aby vďaka nej mohli hriešnici od Boha získať odpustenie vín. Máriino milosrdenstvo v textoch týchto modlitieb je také silné, že sa dokonca stavia do protikladu k Božej spravodlivosti: tvrdému, ale spravodlivému Synovi a voči hnevu samotného Boha Otca. Táto myšlienka postaviť Máriino milosrdenstvo do protikladu k Božej spravodlivosti pretrvávala po mnoho storočí (možno ju nájsť aj dnes) a vo svojej extrémnej podobe odmietla Kristovo milosrdenstvo vôbec a priznávala ho len jeho Matke. V textoch modlitieb Anzelma z Luccy je tiež možné vidieť prvky duchovného materstva Márie, lebo prostredníctvom Eucharistie formuje Krista v ľudských dušiach. V eucharistickom kontexte začína jej božské materstvo preberať charakteristiky duchovného materstva voči ľuďom, aj keď sa stále obracia na Máriu ako na Matku Božiu a na svoju Pani a Kráľovnú, a nie ako na Matku ľudí.
Úcta k Máriinmu milosrdenstvu v rozmere teologickom dosiahla svoj vrchol v učení sv. Anzelma z Canterbury, ktorý napísal tri modlitby na žiadosť rehoľného brata. Tieto modlitby určené skôr na čítanie a meditáciu než na modlenie, boli napísané pre človeka, ktorý sa usiluje o dokonalosť a nachádza sa v rôznych duchovných stavoch. Prvá modlitba bola určená pre človeka, ktorý sa nachádza v stave lenivosti ducha, druhá pre zmietaného nepokojom a tretia pre vyprosenie Máriinej a Kristovej lásky. Prvá z nich ukazuje človeka, ktorý pre svoje hriechy nemá odvahu predstúpiť pred Boha, a preto sa obracia k Márii, ktorá má mimoriadnu svätosť, a zároveň o nič menšiu moc a milosrdenstvo. Text má v modliacom prebudiť obdiv k Božej Matke, dôveru v jej milosrdenstvo, vieru v účinnosť jej orodovania, aby ho potom priviedol k presvedčeniu, že pre neho neexistuje iná záchrana než sa úplne zveriť pod jej ochranu. Na jej orodovaním môže získať odpustenie aj tých najväčších hriechov. Druhá modlitba sv. Anzelma je určená človekovi, ktorý skoncoval s hriechom, ale cíti sa slabý, nedôveruje sám sebe, a preto hľadá pomoc u Márie. Ona je mocná a milosrdná Pani, lebo Kristus je zdrojom jej milosrdenstva. Aj keď sú obaja milosrdní, líšia sa spôsobom prejavovania milosrdenstva. Kristus ho dáva z vlastnej vôle, zatiaľ čo Mária skrze orodovanie u svojho Syna. Spolu vykonávajú spoločné dielo milosrdenstva voči ľuďom. Máriino milosrdenstvo sa u sv. Anzelma nikdy nestavia do protikladu ku Kristovej spravodlivosti. Bože, ktorý si sa pre milosrdenstvo stal Synom ženy – čítame v texte druhej modlitby sv. Anzelma – žena, ktorá si sa pre milosrdenstvo stala Božou Matkou: buď sa zmilujte nad bedárom, ty odpúšťajúc a ty orodujúc, alebo mi ukážte, ku čiemu milosrdenstvu sa mám istejšie utiekať, ukážte mi, komu silnejšiemu mám s istotou veriť… V tretej modlitbe sv. Anzelm ukazuje Máriu ako Matku milosrdenstva, ktorá nielen z pozície Božej Matky a Kráľovnej, ale aj z pozície Matky ľudí im poskytuje pomoc a milosrdenstvo. Ako Matka miluje svoje deti a chce, aby ju tiež milovali. V tejto modlitbe bola Mária po prvýkrát nazvaná Matkou našou, čo v povedomí stredovekého človeka spôsobilo výrazný prielom v mariánskej zbožnosti. Stále si veľmi vážil Máriu ako Božiu Matku, Kráľovnú a mocnú Pani, zároveň ju začal nazývať matkou svojou. Táto myšlienka vyústila do rozvoja duchovného materstva Márie.
O všeobecné zakorenenie úcty k Máriinmu milosrdenstvu v Cirkvi sa pričinil sv. Bernard z Clairvaux (+1153). Mal veľkú autoritu a bol charakterizovaný veľkou horlivosťou za slávu Božej Matky, ktorej úctu hlásal nielen medzi kňazmi, ale predovšetkým pre všetkých veriacich, a preto mal obrovský vplyv na rozvoj úcty k Božej Matke na Západe. V textoch modlitieb a kázní používal jazyk prístupný pre všetkých, takže pravdy, ktoré kázal, boli prijaté a rýchlo šírené. Chválime tvoje panenstvo, obdivujeme pokoru – napísal v jednej z modlitieb – ale pre nás chudobných tvoje milosrdenstvo je sladšie, príjemnejšie milosrdenstvo prijímame, častejšie si ho pamätáme, vzývame ho častejšie. (…) Tvoja najmocnejšia a najláskavejšia láska je plná súcitu a prichádza k nám s účinnou pomocou. Nech sa k tomu prameňu ponáhľa moja smädná duša, nech do tohto prebytku milosrdenstva prichádza s celou horlivosťou naša úbohosť… Nech tvoje milosrdenstvo dovolí svetu spoznať milosť, akú si našla u Boha, nech tvoje sväté modlitby vyprosia vinným odpustenie, chorým uzdravenie, slabým silu, padajúcim podporu a oslobodenie. Svätý Bernard po prvýkrát zdôraznil, že Mária prejavuje milosrdenstvo nielen tým, ktorí ju o to požiadajú, ale vždy, lebo orodovanie pri vyprosovaní milostí patrí do povahy jej materinského milosrdenstva. Prečo by nemala dávať dary, ak jej moc alebo vôľa nechýba? Je Kráľovnou neba a to Kráľovnou, ktorá je úplne milosrdná. Nakoniec je Matkou jediného Syna Božieho. Pri rozvíjaní učenia o Máriinom orodovaní napísal, že Kristus by mohol stačiť ako Prostredník u Boha, ale ľudia si v ňom ctia Božiu velebu, vidia Sudcu a cítia sa nesmelí, a preto bolo vhodné, aby Mária u neho orodovala. Z tohto dôvodu sa tá istá žena, požehnaná medzi ženami, nezdá byť nečinná a pre ňu je miesto v tomto zmierení. Potrebujeme prostredníka u tohto Prostredníka a nik iný nie je pre nás užitočnejší než Mária… Čoho by sa ľudská slabosť mala obávať, keď sa priblíži k Márii? V nej nie je nič hrozné ani strašné: celá je milá… plná láskavosti a milosrdenstva… Vďaky vzdávaj tomu, kto ti dal takú prostredníčku, v ktorej nie je nič, čoho by si sa mal báť.
Učenie sv. Bernarda udržiavalo v ďalších storočiach úctu k milosrdenstvu Božej Matky. V nasledujúcich generáciách, hoci vznikli nové modlitby, kázne a piesne na oslavu Máriinho milosrdenstva, nepridali však nič k doktríne o Máriinom milosrdenstve. Úcta k Máriinmu milosrdenstvu bola po stáročia na Západe súkromnou formou zbožnosti, lebo v Cirkvi neexistovala liturgická úcta k Matke Božieho milosrdenstva. Aj v učení pápežov sa titul Matka milosrdenstva objavil až v 16. storočí u Gregora XIII., potom u jeho nástupcov a to spočiatku v zozname titulov s podobným obsahom. Až Lev XIII. vyzdvihuje tému Máriinho orodovania a jej materstva voči Kristovi a duchovného materstva voči ľuďom a jej milosrdenstvo považuje za základ orodovania u Boha a jeden z prejavov jej duchovného materstva voči ľuďom. Tí, ktorí sú znepokojení výčitkami svedomia – napísal – potrebujú obhajcu a ochrancu, ktorý by sa tešil u Boha veľkej milosti a preukázal takú dobrotu ducha, že by nikomu, ani tomu najbezradnejšiemu neodmietol ochranu, aby v strápených a núdznych prebudil dôveru v Božiu láskavosť.
Pápež Pius XII. zdôraznil, že Máriino milosrdenstvo je prejavom jej materinskej lásky k ľuďom, ktorá má svoj pôvod v samotnom Kristovi. Pannu Máriu nazýva nielen Matkou milosrdenstva, ale dáva jej aj titul Matka Božej lásky, lebo nielenže porodila Krista (Božia láska k nám), ale aj preto, že túto lásku má v sebe a má schopnosť prebudiť ju v ľudských srdciach. Matka Božej lásky – oslovil Máriu v modlitbe – zachovaj pre nás, ktorí sme tvojimi synmi, oheň tej Božej lásky. Roznieť ho v horúcich srdciach. Oživ ho vo vlažných srdciach. Zapáľ ho v ľahostajných srdciach, ktoré dovolili, aby v nich vyhasol. Oživ túto lásku u tých chudobných duší, ktoré ju stratili pre hriech. A na všetkých, ktorí ťa prosia, Panna Božej lásky, zošli štedré a blahodarné materinské požehnanie. Pápež Pius XII. spájajúc tituly Boha, ktorý je Otcom milosrdenstva a Márie Matky milosrdenstva, naznačuje, že zdrojom úcty k Máriinmu milosrdenstvu je úcta k Bohu Otcu bohatom na milosrdenstvo. Je potrebné zdôrazniť, že z úcty k Máriinmu milosrdenstvu sa vyvinuli iné formy úcty k Božej Matke, všetky však majú svoj zdroj v jej materinskom milosrdenstve.
Úcta k Matke Božieho milosrdenstva je v Cirkvi stále živá a na dynamiku jej rozvoja nepochybne vplýva rozvíjajúca sa úcta k Božiemu milosrdenstvu vo formách odovzdaných sv. sestrou Faustínou, ktorá patrila do Kongregácie Matky Božieho Milosrdenstva. V Sanktuáriu Matky Božieho milosrdenstva v Ostrej Brame sa po prvýkrát vystavil obraz milosrdného Ježiša k verejnej úcte. Bol namaľovaný podľa videnia, ktoré mala sestra Faustína. Nejde o náhody, ale o hlboký Boží plán, ktorý nás vedie k objavovaniu tajomstva jeho milosrdenstva zjaveného v Kristovi a skrze Krista ako aj v jeho Matke a jej materinskom milosrdenstve.
Pripravila: sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
Na základe knihy: o. Andrzej L. Krupa, Mária Matkou milosrdenstva, in: Evanjelium milosrdenstva. Pallottinum Poznaň-Varšava 1970, s. 113-173.