Spočiatku sa úcta k Božiemu milosrdenstvu šírila podľa vzoru iných pobožností, v ktorých boli populárne litánie, korunky a novéna. V tejto podobe túto úctu spopularizoval vilniusky spovedník sestry Faustíny – bl. o. Michal Sopočko. Teologické základy tejto úcty vo formách, ktoré odovzdala sv. sestra Faustína, položil až profesor Ignacy Różycki, ktorý na účely procesu blahorečenia apoštolky Božieho milosrdenstva vykonal úplnú analýzu jej Denníčka. Vyplýva z nej, že samotnou podstatou tejto úcty je postoj dôvery v Pána Boha, ktorý je biblickým postojom viery, dôvery k Bohu, čo v praxi znamená plnenie jeho vôle obsiahnutej v prikázaniach, povinnostiach stavu, blahoslavenstvách a evanjeliových radách alebo v rozpoznaných vnuknutiach Ducha Svätého. Ďalšou podstatnou podmienkou tejto úcty je postoj milosrdenstva voči blížnym, čo spôsobuje, že úcta k Božiemu milosrdenstvu nie je len pobožnosť, ale vyžaduje si vytvorenie evanjeliového postoja aktívnej lásky k ľuďom. Len na tomto základe – dôvere k Bohu a milosrdenstve voči blížnym – sa objavia nové formy úcty, ktoré Pán Ježiš odovzdal sestre Faustíne. Patria sem: obraz Krista s podpisom: Ježiš, dôverujem ti, Sviatok milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci, Korunka Božieho milosrdenstva, Hodina milosrdenstva a šírenie úcty k milosrdenstvu. Kritérium rozlišujúce nové formy úcty od iných modlitieb zaznamenaných v Denníčku sv. sestry Faustíny sú prisľúbenia, ktoré Ježiš dal všetkým, ktorí ich budú praktizovať a nielen sestre Faustíne, ako je to v prípade úkonu „Ó, krv a voda“ alebo novény k Božiemu milosrdenstvu. Podmienkou využitia týchto veľkých prisľúbení je praktizovať tieto formy úcty v duchu tejto zbožnosti, čiže v postoji dôvery k Bohu a milosrdenstva voči blížnym.
Predmetom úcty k Božiemu milosrdenstvu, ktorú dal Pán Ježiš skrze sestru Faustínu, je Božie milosrdenstvo v Trojici. Ide tu o atribút Boha, ktorým je láska, dobrota, milosrdenstvo Stvoriteľa a Vykupiteľa vo všetkých ľudských utrpeniach. Keď si uctievame niektorý atribút Boha, uctievame si jeho samého, lebo Boh je jednoduchý, to znamená, že všetko, čo je v Bohu, je Boh. A tak – píše o. I. Różycki – Boh je nielen múdry, ale je Múdrosťou; nie je len všemohúci, ale je Všemohúcnosťou; neodhaľuje iba svoju prozreteľnosť svetu, ale je Prozreteľnosťou; nielenže nás miluje, ale je Láskou; nielenže je milosrdný, ale je Milosrdenstvom. Teda Múdrosť, Prozreteľnosť, Všemohúcnosť, Láska a Milosrdenstvo, ktoré sú tým istým, čo Boh, majú z našej strany právo na náboženskú úctu.
Hoci milosrdenstvo celej Najsvätejšej Trojice je hlavným predmetom úcty, privilegované postavenie zaujíma druhá božská osoba, Boží Syn, Ježiš Kristus, lebo k nemu smerujú všetky nové formy úcty k Božiemu milosrdenstvu. Dokonca aj korunka, ktorá je priamo adresovaná Bohu Otcovi, sa odvoláva na hodnotu a zásluhy bolestného umučenia Božieho Syna a on je darcom všetkých milostí spojených s touto modlitbou ako aj s inými formami úcty k Božiemu milosrdenstvu. Preto úcta k Božiemu milosrdenstvu sa právom nazýva aj úctou k milosrdnému Ježišovi. Obidve názvy zo strany predmetu opisujú obsah tejto úcty.
Dôvera
Podstatou tejto úcty je postoj dôvery k Bohu, ktorej prameňom a motívom je Božie milosrdenstvo zjavené v diele stvorenia, spásy a slávy. Táto milosrdná láska Božia – ktorá všetko povoláva do existencie, udržiava stvorenia v bytí, skláňa sa nad každou ľudskou biedou, umožní podieľať sa na Božom živote už na zemi a po celú večnosť – by mala byť podnetom pre neochvejnú dôveru. Dôvera je prvou reakciou človeka na Božiu očakávajúcu milosrdnú lásku a jediným nástrojom pre čerpanie milostí. Milosti z môjho milosrdenstva – povedal Ježiš sestre Faustíne – možno načierať jedinou nádobou, a tou je dôvera. Čím väčšmi duša dôveruje, tým viac dostane. Duše, ktoré mi bezhranične dôverujú, sú pre mňa veľkou radosťou, lebo do takých duší prelievam všetky poklady svojich milostí. Teším sa, že žiadajú veľa, lebo mojou túžbou je dávať veľa, a to veľmi veľa. Zarmucuje ma však, ak duše žiadajú málo, zužujú svoje srdcia (Denníček 1578).
V spisoch sestry Faustíny dôvera nie je len čnosťou, ale celoživotným postojom človeka voči Bohu ako Otcovi bohatému na milosrdenstvo. Podmieňujú ju teologické čnosti: viera, nádej a láska a morálne čnosti: pokora a skrúšenosť, bez ktorých nie je možné uveriť Bohu. Pretože nemôžete veriť niekomu, koho nepoznáte, s kým nepočítate, komu nemilujete a ak nepoznáte svoju vlastnú slabosť a nerozpoznáte zlo vo svojom živote. Dôvera preto nie je len zbožným pocitom, ani intelektuálnym prijatím právd viery, ale postojom, ktorý má svoje sídlo vo vôli človeka a prejavuje sa plnením Božej vôle obsiahnutej v prikázaniach, povinnostiach stavu alebo v rozpoznaných vnuknutiach Ducha Svätého. Človek, ktorý pozná tajomstvo Božieho milosrdenstva a dôveruje Bohu, vie, že jeho vôľa chce iba dobro človeka, preto ju prijíma s láskou ako dar a snaží sa ju naplniť vo svojom živote.
Dôvera je podstatou úcty k Božiemu milosrdenstvu do tej miery, že bez nej táto úcta vôbec neexistuje, lebo prvým a podstatným prejavom úcty k Božiemu milosrdenstvu je úkon dôvery. Uctievať Božie milosrdenstvo znamená najprv dôverovať a potom praktizovať rôzne formy úcty. Po druhé – už so samotnou dôverou Pán Ježiš spojil prisľúbenia všetkých milostí a dočasných dobrodení. Dušiam, ktoré dôverujú môjmu milosrdenstvu – povedal sestre Faustíne – túžim udeliť nepochopiteľné milosti (Denníček 687). Skôr by sa pominulo nebo i zem, než by dôverujúcu dušu neobklopilo moje milosrdenstvo (Denníček 1777). Ak človek pristupuje k prameňom Božieho milosrdenstva s dôverou, potom bude hriešnik ospravedlnený a spravodlivý bude utvrdený v dobrom (porov. Denníček 1520). Dušu toho, kto dôveroval v moje milosrdenstvo – sľúbil Pán Ježiš – naplním v hodine smrti svojím Božím pokojom (Denníček 1520) a to aj vtedy, keď človek nepraktizoval konkrétne formy úcty.
Postoj milosrdenstva voči blížnym
Druhým nevyhnutným prvkom v praktizovaní úcty k Božiemu milosrdenstvu je postoj milosrdenstva voči druhému človeku. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne a cez ňu každému kresťanovi: Žiadam od teba skutky milosrdenstva, ktoré majú vyplývať z lásky ku mne. Milosrdenstvo máš svojím blížnym preukazovať vždy a všade, nemôžeš sa tomu vyhýbať ani sa vyhovárať, ani sa od toho oslobodiť (Denníček 742). Týmto spôsobom pripomenul základnú kresťanskú povinnosť a zároveň dal spôsoby, ako ju splniť: prvý – skutok, druhý – slovo, tretí – modlitba. Avšak je potrebné venovať pozornosť úmyslu, s ktorým treba vykonať skutky milosrdenstva: majú sa vykonávať z lásky k Ježišovi, ktorý sa stotožňuje s každým človekom, lebo – ako povedal – čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili (Mt 25, 40). Tento úmysel odlišuje kresťanské milosrdenstvo od prirodzenej dobročinnosti alebo rôzne motivovanej filantropie. Pán Ježiš chce, aby jeho ctitelia počas dňa vykonali aspoň jeden skutok milosrdenstva voči blížnym z lásky k nemu. Táto požiadavka aktívnej lásky k blížnemu znamená, že úcta k Božiemu milosrdenstvu nemôže byť čistou pobožnosťou, ale hlboko zakoreneným postojom kresťanského náboženského života (o. I. Różycki).
Úcta k Božiemu milosrdenstvu a úcta k Božiemu Srdcu
Na prvý pohľad sa môže zdať, že úcta k Božiemu milosrdenstvu je len variáciou úcty k Božskému Srdcu, že medzi týmito pobožnosťami nie je žiaden významný rozdiel. Tento názor ešte môže potvrdiť zbežné prečítanie Denníčka sestry Faustíny, v ktorom sa často spomína Ježišovo Srdce. Teologická analýza obsahu tohto diela však vedie k jasnému vymedzeniu týchto dvoch pobožností, ktoré sú v Cirkvi také populárne. Takúto analýzu urobil otec profesor I. Różycki a na jej základe poukázal na zásadné rozdiely, ktoré existujú medzi úctou k Ježišovmu Srdcu a k Božiemu milosrdenstvu. Vzťahujú sa na vlastný a vecný predmet, samotnú podstatu pobožností a privilegovaný čas, s ktorým sa viažu konkrétne prisľúbenia.
Vlastným predmetom v úcte k Božiemu milosrdenstvu je milosrdenstvo celej Najsvätejšej Trojice, zatiaľ čo v úcte k Ježišovmu Srdcu je vlastným predmetom božská osoba vteleného Syna Božieho. Vecným predmetom v úcte k Božiemu milosrdenstvu je obraz milosrdného Ježiša podľa videnia sestry Faustíny 22. februára 1931 v Plocku. Avšak v úcte k Ježišovmu Srdcu je vecným predmetom ľudské, fyzické Ježišovo Srdce. Podstata úcty k Božiemu milosrdenstvu spočíva v dôvere, zatiaľ čo podstata úcty k Ježišovmu Srdcu je zadosťučinenie. Privilegovaný čas v úcte k Božiemu milosrdenstvu je každý deň o tretej hodine popoludní (okamih Ježišovej smrti na kríži) a Sviatok milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci. Avšak v úcte k Ježišovmu Srdcu privilegovaným časom je prvý piatok v mesiaci a sviatok Srdca Ježišovho.
Privilegované formy úcty
O. prof. I. Różycki tiež poukazuje na to, že v úcte k Božiemu milosrdenstva nie sú známe a obľúbené novény ani litánie. Tí, ktorí sa prvýkrát stretávajú s touto pobožnosťou, sa najčastejšie pýtajú na novénu a litánie, ktoré sú tak hlboko zakorenené v katolíckej zbožnosti a sú charakteristické pre iné pobožnosti. Novéna Božieho milosrdenstva zapísaná v Denníčku bola určená pre samotnú sestru Faustínu a Ježišovo prisľúbenie bolo len pre ňu: Duši, ktorú privedieš k prameňu môjho milosrdenstva, nič neodmietnem (Denníček 1209). Tento sľub, podobne ako ten, ktorý súvisí s úkonom „Ó, krv a voda“, nebol nikdy rozšírený na všetkých, ktorí sa ju budú modliť; týka sa len samotnej sestry Faustíny. Ak však s dôverou recitujeme túto novénu alebo strelnú modlitbu „Ó, krv a voda“, bude to autentický úkon úcty k Božiemu milosrdenstvu, na ktorý sa vzťahujú prisľúbenia spojené so samotnou dôverou. Litánie k Božiemu milosrdenstvu nie sú privilegovanou formou úcty k Božiemu milosrdenstvu. V Denníčku sestry Faustíny sú len výzvy, ktoré poslúžili o. M. Sopočkovi na napísanie litánií. Ak sa niekto s dôverou pomodlí tieto alebo iné litánie k Božiemu milosrdenstvu a bude konať milosrdenstvo, potom môže počítať iba s tým, čo Pán Ježiš spojil s úkonom dôvery v Božie milosrdenstvo (o. I. Różycki).
V mnohých publikáciách o úcte k Božiemu milosrdenstvu sa miešajú nové formy úcty zjavené sestre Faustíne s jej modlitbami zaznamenanými v Denníčku a niekedy aj s inými pobožnosťami. Často máme dojem, že najdôležitejšou vecou v úcte k Božiemu milosrdenstvu je novéna alebo litánie alebo prisľúbenia dané podstate tejto úcty, čiže bez toho, aby sme sa usilovali dôverovať Bohu a mať činnú lásku k blížnemu. Zatiaľ čo skoršie publikácie môžu byť opodstatnené, teraz – po teologickej analýze spisov sestry Faustíny – by sme sa mali usilovať o to, aby sa táto úcta prejavovala správne, lebo len vtedy sa bude plodné vyprosovanie Božieho milosrdenstva.
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
