Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky. V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2, 22-32).

Ó, môj Ježišu, ako vďakyvzdanie za mnohé milosti obetujem ti dušu i telo, rozum, vôľu a všetky city svojho srdca. Sľubmi som sa ti odovzdala celá, už nemám nič, čo by som ti mohla obetovať. Ježiš mi povedal: – Dcéra moja, neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje. Zahĺbila som sa do seba a poznala som, že milujem Boha všetkými mohutnosťami svojej duše. A keď som nemohla nájsť nič, čo by som ešte neodovzdala Pánovi, opýtala som sa: „Ježišu, povedz mi to a dám ti to hneď z celého srdca.” Ježiš mi láskavo povedal: – Dcéra, daj mi svoju úbohosť, lebo ona je výhradne tvoja. V tej chvíli moju dušu osvietil lúč svetla a poznala som celú priepasť svojej úbohosti. V tom istom okamihu som sa privinula k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu s takou veľkou dôverou, že hoci by som mala na svedomí hriechy všetkých zatratených, nezapochybovala by som o Božom milosrdenstve, ale so srdcom skrúšeným na prach by som sa vrhla do priepasti jeho milosrdenstva. Verím, ó, Ježišu, že by si ma nezavrhol, ale rukou svojho zástupcu by si mi dal rozhrešenie (Den. 1318).

➡ Obetujem Ježišovi to, čo je skutočne moje…