Na zemi prežila len 33 rokov, ale už je 87 rokov v nebi. Písal sa rok 1938. Bol prvý piatok – 5. októbra. Deň ako každý iný. A predsa… V krakovskom kláštore umierala mladá 33-ročná sestra, chorá na tuberkulózu pľúc a tráviaceho traktu. Vtedy len úplne obyčajná kuchárka, záhradníčka a vrátnička. Dnes najznámejšia mystička 20. storočia a spoluzakladateľka našej rehole. Apoštolka Božieho milosrdenstva, ktorú preslávil jej Denníček…
Ako vyzerala smrť našej svätice? Ponúkame vám spomienku sr. Eufemie Traczyńskej, ktorá bola očitým svedkom jej narodenia sa pre nebo:
5. októbra počas večere sa ozval zvonček. Vedeli sme, že sestra Faustína zomiera. Všetko sme nechali tak a koľko nás bolo, všetky sme sa pobrali k nej. V izbe už bol kňaz a zopár sestier. Spoločne sme sa pomodlili. Modlili sme sa dlho: modlitby za zomierajúcich, litánie aj iné modlitby. Tak dlho sme sa modlili, že aj večerná pobožnosť začala trochu neskôr. Sestra Faustína dala nejaké znamenie, matka predstavená sa k nej nachýlila a ona povedala, že teraz ešte nezomrie. Keď bude zomierať, dá vedieť. Sestry sa rozišli. Šli rovno do kaplnky, lebo už bolo neskoro. Večeru už nedojedli. Po skončení pobožnosti nebol nijaký signál, tak každá odišla za svojimi povinnosťami. Ja som tiež išla k svojej práci do pekárne. Keď som skončila prácu, šla som do kaplnky a pomodlila som sa k dušiam v očistci, aby ma zobudili, keď bude sestra Faustína zomierať, lebo som veľmi chcela byť pri jej smrti. Bála som sa tak priamo prosiť o to sestru predstavenú, lebo nám, mladým sestrám, tam nebolo dovolené chodiť, aby sme sa nenakazili tuberkulózou. Sestre Amélii dovolili, lebo už bola chorá na tuberkulózu. Išla som spať v zvyčajnom čase a hneď som aj zaspala. Zrazu ma niekto budí: ,,Ak chcete byť pri smrti sestry Faustíny, tak vstaňte!“ Hneď som pochopila, že to bol omyl. Sestra, ktorá prišla zobudiť sestru Améliu, si pomýlila izbu a prišla za mnou. Hneď som zobudila sestru Améliu, obliekla som sa a rýchlo bežala do izby, kde bola sestra Faustína. Po mne prišla sestra Amélia. Bolo to okolo jedenástej v noci. Keď sme tam prišli, sestra Faustína akoby ľahučko pootvorila oči, jemne sa usmiala a potom sklonila hlavu… A už! Sestra Amélia povedala, že už asi nežije, že umrela. Pozrela som sa na sestru Améliu, ale nič som nevravela, modlili sme sa ďalej. Hromničná sviečka stále horela.
