Matka Terézia
Eva grófka Potocká, z kniežacieho rodu Sułkowských
(1814-1881)
Zakladateľka kongregácie
Narodila sa 22. októbra 1814 vo Varšave ako tretie z piatich detí kniežaťa Antona Pawła Sułkowského a Evy Kickej. Pri krste dostala meno Eva. Po smrti svojej matky na zámku v Rydzyne sa otec staral o výchovu a vzdelanie detí v duchu kresťanských a vlasteneckých hodnôt. V roku 1838 sa vydala za grófa Władysława Potockého z Chrząstowa pri Čenstochovej. Po jeho smrti a bezdetnom manželstve začala premýšľať o tom, že sa úplne zasvätí Bohu a bude financovať diela milosrdenstva. Na odporúčanie duchovného sprievodcu o. Zygmunta Goliana spolu s dvomi spoločníčkami odišla do francúzskeho mesta Laval, aby sa pod vedením m. Teresy Rondeau oboznámili s metódami výchovy dievčat a žien, ktoré boli morálne zanedbané. Po skrátenom noviciáte dostala počas obliečky rehoľné meno Terézia. Z Laval si priniesla skúsenosti a pravidlá, ktoré mali slúžiť na udržanie rovnakého životného štýlu sestier a apoštolskej práce v novej, ale nezávislej inštitúcii v Poľsku. Po návrate do krajiny prijala pozvanie arcibiskupa Zygmunta Szczęsného Felińského a prevzala „Dom útočiska“ vo Varšave na ul. Żytnej, ktorý bol posvätený 1. novembra 1862. Tento dátum sa považuje za vznik Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Poľsku. V roku 1868 m. Potocká otvorila dom v Krakove. V roku 1878 prijala návrh kongregácie v Laval, aby sa zjednotili obe rehoľné rodiny s cieľom získania schválenia Apoštolskou stolicou. Po získaní dekrétu Svätej stolice spravovala poľské domy ako vikariát závislý na generálnej predstavenej v Laval. Zomrela po dlhej chorobe 6. júla 1881 vo Wilanowe a bola pochovaná v hrobke kongregácie vo Varšave na Powązkach.
-
- Rodina kniežat Sułkowských
Matka Tereza Potocká sa narodila v rodine kniežat Sulkowských. Jej otec, knieža Antoni Paweł Sułkowski (1785-1836), syn Antona a Karolíny, českej grófky z rodu Bubna-Littitz, získal solídne vzdelanie v Rytierskej škole vo Varšave a na univerzite v Göttingene v Nemecku. Po ukončení štúdia sa vrátil do Rydzyny, aby spravoval rodinné panstvo. Ako 22-ročný sa oženil s Ewou Karolinou Kickou (1786-1824).
Svadba Antona Pawla Sułkowského a Ewy Karoliny Kickej sa konala 14. januára 1808 v kostole Svätého Kríža vo Varšave. O niekoľko mesiacov neskôr sa knieža Anton Paweł aktívne zapojil do vojenskej služby. V rokoch 1808 – 1815 rovnako ako mnoho krajanov bojoval v napoleonskej armáde s nádejou na znovuzískanie samostatnosti pre poľský národ, spočiatku ako plukovník pechoty vo varšavskom kniežatstve, potom ako brigádny generál a pobočník Alexandra I., vládcu Kongresového kráľovstva. Z tohto dôvodu bol počas prvých asi desiatich rokov manželstva často preč od svojej rodiny. Počas jeho neprítomnosti zostala jeho manželka Ewa v opatere svojich rodičov vo varšavskom paláci Branických. Práve tam sa narodili štyri dcéry Antona Pawła a Ewy Karoliny. V roku 1811 sa narodila Taida Karolina, o rok neskôr Helena Karolina. Tretie dieťa, milovaná dcéra Antona Pawla (neskoršia matka Terézia Potocká), sa narodilo 22. októbra 1814. Po troch dňoch bolo dievča pokrstené v kostole Svätého Kríža vo Varšave a dostalo meno svojej matky – Eva Karolina. Štvrtá dcéra Teresa Karolina sa narodila v roku 1815. V roku 1818 sa generál Anton Paweł konečne vrátil k svojej rodine a natrvalo sa usadil na zámku v Rydzyne, kde sa v roku 1820 narodil August (Gustik), jediný syn Ewy Karoliny a Antona Pawla.
2. Detstvo a mládež
Anton Paweł a Ewa Karolina mali svoje deti veľmi radi. Boli vychovávané v atmosfére vzájomnej úcty a rodinnej harmónie. Malá Eva bola otcovou obľúbenou dcérou. V jednom z listov svojej milovanej manželke Anton Paweł napísal: Evička má tvoju dušu, takže v mojom srdci má zvláštne miesto. Rád trávil veľa času so svojou malou a dospievajúcou princeznou. Poveril ju dokonca niektorými obchodnými záležitosťami, pretože v nej videl väčšiu zrelosť než u jej súrodencov a mal v nej veľké nádeje do budúcnosti, o čom sa zmienil v liste svojej manželke: Bude nám útechou. Eva bola v mnohom ako jej otec, ale odrážala najmä jeho pevnosť, energiu a veľké odhodlanie. Všetky tieto prirodzené vlastnosti spolu s hojnosťou Božej milosti jej neskôr pomohli odvážne prijať a verne plniť Božie plány.
V roku 1824, keď mala Eva iba 10 rokov, zomrela jej matka. Bola to veľmi ťažká skúsenosť, ktorej musela čeliť. Knieža Anton Paweł tiež veľmi bolestne prežíval smrť svojej milovanej manželky a dlho bol ponorený do smútku. Neoženil sa znovu, ale celý život sa venoval práci a výchove detí. Snažil sa im byť otcom a matkou. Pri tejto zodpovednej povinnosti mu pomáhala sestra jeho zosnulej manželky Teresa Kická. Otec Evy dbal o všestranný rozvoj svojich detí a najmä o prehĺbenie náboženského života, o rozvoj morálnych a intelektuálnych hodnôt. Často s nimi cestoval do Drážďan na vzdelávacie a rekreačné účely. Snažil sa im poskytnúť to najlepšie. Eva svojmu milovanému otcovi vďačila za úžasnú výchovu.
3. Manželstvo
Ako 24-ročná Eva odišla z Rydzyny do Drážďan – miesta bydliska Karolíninej babičky. Tam sa vydala za grófa Władysława Potockého, ktorý bol od nej o rok mladší. Ich svadba sa konala 19. marca 1838 v drážďanskom kostole svätého Michala. Priatelia želali Eve šťastie: „Nech je táto dobrá, dokonalá Eva šťastná, ako si zaslúži, pretože je obdarená zdravým rozumom a obozretnosťou, má dobré srdce a je pripravená prinášať čo najväčšie obete.“
Spočiatku sa mladý pár presťahoval do rodinného zámku Potockých v Chrząstowe. Neskôr, však sa chceli vzdialiť „svetu“ a presťahovali sa na malé panstvo Władysława v Piotrkowiciach Małych neďaleko Krakova. Manželský pár tam žil v krásnom, ale jednoduchom sídle, v ktorom bola kaplnka a v nej kňaz občas slúžil svätú omšu. Eva a Władysław udržiavali úzke kontakty s Paulinou Wielopolskou, Władysławovou sestrou, a jej manželom markízom Aleksanderom Wielopolskim z Varšavy. Evu a Paulinu už dlho spájalo duchovné puto, spoločná túžba žiť v hlbšej intimite s Bohom a pre Boha. Obe vstúpili do Tretieho rádu sv. Dominika. Eva ako terciárka prijala meno sestra Magdalena de Pazzi a Paulina – sestra Maria Magdalena.
Evino bezdetné manželstvo s Władysławom trvalo 17 rokov a bolo poznačené veľkým utrpením. Władysław trpiaci na tuberkulózu často chodil na liečenie a Eva zostávala sama doma. Eva a Władysław Potockí istý čas žili v Krakove na ul. Brackej. Potom, po smrti spovedníka a duchovného vodcu o. Karola Antoniewicza SJ, sa stretli s o. Zygmuntom Golianom (1824-1885), zbožným kňazom, slávnym kazateľ a spovedníkom, ktorý im počas obdobia Władysławovej choroby poskytoval duchovnú podporu a rady. Eva pochopila vďaka vedeniu o. Goliana, že jej situácia nebola až taká nešťastná, ako sa pôvodne zdalo. Preto neskôr mohla s vierou a úžasným pokojom prijať smrť svojho manžela, ktorý vo veku 41 rokov zomrel v Krakove 14. novembra 1855. Bol pochovaný na rodinnom panstve v Chrząstowe.
4. Povolanie
Po smrti manžela sa Eva presťahovala z Krakova do Chrząstowa, kde žila so sestrou Helenou a jej rodinou. V tom čase sa intenzívne usilovala o rozvoj svojho duchovného života. Každý deň trávila veľa času modlitbami, meditáciami, spytovaním svedomia a čítaním asketických kníh. Často si robila duchovné cvičenia. Jej vnútorný život viedol o. Golian, s ktorým si pravidelne dopisovala a z času na čas sa s ním osobne stretla.
Keď sa jej modlitbový život prehlboval a túžba po samote rástla, bolo pre ňu ťažké zosúladiť rodinné povinnosti a spoločenský život s požiadavkami duchovného života. Jej túžbou bolo úplne sa odovzdať Bohu a slúžiť mu spôsobom zodpovedajúcim jeho vôli. V tomto období Eva čítala životopis Marie Thérese de Lamourous (1754-1836), zakladateľky Domu milosrdenstva pre dievčatá a ženy, ktoré potrebujú morálnu obnovu (prostitútky) vo francúzskom Bordeaux. Toto čítanie na ňu urobilo veľký dojem. Chcela kráčať po stopách Teresy de Lamourous a vykonávať to isté dielo v Poľsku. S pomocou o. Goliana a pod jeho vedením sa pokúsila rozlíšiť Božiu vôľu. Modli sa – napísal jej v jednom z listov – aby nám Boh svojou milosťou zjavil, čo máme robiť, aby zjavil, kam ťa viac volá: má to byť dom pre kajúcnice alebo dom pre katolícku výchovu chudobných dievčat? Sám vidím to prvé… ale chcem, aby si pri nohách Ježiša Krista rozpoznala, čo bude na väčšiu slávu Božiu a čo bude v súlade s tvojím povolaním…
Keď si uvedomila, že ju Boh volá, aby pomáhala dievčatám a ženám, ktoré boli prostitútkami, stále si nebola istá, ako to urobiť. Mala na výber buď ísť do Lavalu (Francúzsko), kde matka Terézia Rondeau (1793-1866) viedla rehoľný život a Dom milosrdenstva alebo ísť do Ľvova a spoznať pracovné metódy Kongregácie sestier Božej prozreteľnosti, ktorej apoštolát bol vytvorený podľa vzoru Domu milosrdenstva v Lavale.
Na jeseň roku 1861 sa Eva aj napriek odporu svojej rodiny rozhodla odísť do Lavalu. Otec Golian jej poradil, aby tam išla s dvoma svojimi penitentkami: Teklou Kłobukowskou, 51-ročnou vdovou, a jej 22-ročnou dcérou Antoninou. Osobne napísal list Terese Rondeau so žiadosťou, aby Evu a jej dve spoločníčky prijali na obdobie formácie. Po kladnej odpovedi z Lavalu dňa 22. septembra 1861 napísala Eva list aj matke Rondeau, v ktorej jasne stanovila podmienky svojho pobytu v Dome milosrdenstva. V liste požiadala, aby na radu svojho duchovného sprievodcu mohla stráviť čas formácie v Lavale ako budúca zakladateľka podobného domu v Poľsku, na založenie ktorého zamýšľala venovať časť svojho majetku.
10. novembra 1861 prišla 47-ročná Eva Potocká, ako aj Tekla a Antonina Kłobukowské do Domu milosrdenstva v Lavale, kde sa o ich formáciu osobne starala matka Rondeau. V tom čase si Poľky osvojili ducha rehoľného života, metódy apoštolskej práce, zvyky a pravidlá Domu milosrdenstva. Každá z nich ručne vytvorila kópiu prvého (neúplného) návrhu Konštitúcií z roku 1858, ktorý si priniesli so sebou do Poľska.
Po ôsmich mesiacoch, 10. júla 1862, sa konal obrad ich obliečky. Vtedy prijali habit a rehoľné mená: Eva ako budúca zakladateľka dostala meno: matka Maria Magdalena Teresa; Tekla – sestra Maria Monika Kunegunda a Antonina – sestra Maria Róża z Limy. Deň ceremónie bol radostným a nezabudnuteľným okamihom pre komunitu v Lavale. Jeden z francúzskych kňazov prítomných na slávnosti vo svojej správe napísal: Pri pohľade na princeznú, sestru Máriu Magdalénu Terezu naposledy oblečenú v drahých šatách, ktorá majestátne pristúpila k dobrej matke a pokľakla jej k nohám, aby pokorne požiadala o chudobný odev, zalialo ma more sĺz. Bol to nebeský deň pre celé dielo milosrdenstva. Obliečka troch Poliek a súkromné sľuby sestry Rózy nemali žiadny právny význam, lebo nevykonali ročný kanonický noviciát v Lavale, ale boli vonkajším znakom odhodlania slúžiť Bohu a prejavom túžby založiť v Poľsku kláštor.
16. júla 1862 sa matka Teresa Potocká a dve spoločníčky vrátili do Krakova. Po ceste sa zastavila v Nancy, Štrasburgu a vo Viedni, kde sa stretli s o. mons. Caprim, aby rokovali o založení kongregácie v Poľsku. V Krakove, kam pricestovali 26. júla, dočasne bývali u sestier dominikánok v Gródku.
5. Založenie Domu milosrdenstva vo Varšave a Krakove
Matka Tereza si čoskoro uvedomila, že bude ťažké založiť Dom milosrdenstva v Krakove, lebo rakúska vláda bola proti akýmkoľvek novým kongregáciám. V tejto situácii prijala návrh združenia varšavských dám s grófkou Aleksandrou Potockou, ktoré riadilo „Dom útulku Najsvätejšej Panny Márie“ a arcibiskupa Zygmunta Felińského (1822-1895), ktorý ju pozval do Varšavy, aby v tomto meste zriadila Dom milosrdenstva. 14. októbra 1862 matka Tereza a jej dve spoločníčky opustili Krakov. Prenocovali v Čenstochovej, kde sa pomodlili pred zázračným obrazom Panny Márie z Jasnej Góry a zverili jej budúce dielo. Do Varšavy pricestovali 17. októbra vo večerných hodinách a v paláci Wilanów zostali až do renovácie objektu na ul. Żytnej. Otec Golian bol menovaný profesorom na Varšavskej duchovnej akadémii a presťahoval sa tiež do Varšavy.
Matka Tereza si vybrala slávnosť Všetkých svätých 1. novembra 1862 ako deň otvorenia Domu milosrdenstva vo Varšave na ulici Żytnej. V ten deň celebroval arcibiskup Zygmunt Feliński prvú svätú omšu v skromne upravenej kaplnke sestier, počas ktorej vysvätil jedného seminaristu. Tento deň bol prijatý ako deň založenia Kongregácie sestier Matky Božieho Milosrdenstva v Poľsku.
V čase otvorenia mal Dom milosrdenstva vo Varšave 12 dievčat-kajúcnic, ktoré Matke Tereze zveril „Dom útulku Najsvätejšej Panny Márie“, ktorý predtým viedla sodalita zbožných dám (vrátane grófky Aleksandry Potockej) a potom sestry feliciánky a sestry Rodiny Márie, ktoré nemali skúsenosti s vedením tohto diela. Matka Tereza začala organizovať všetko na základe Konštitúcií, zvykov a pracovných metód francúzskeho Domu milosrdenstva. Pre vznikajúcu kongregáciu v Poľsku prijala názov z Lavalu: Kongregácia sestier Matky Božieho Milosrdenstva.
Po mnohých snahách 8. mája 1868 otvorila matka Potocká Dom milosrdenstva v Krakove. Za týmto účelom si prenajala malú budovu pri kostole Božieho milosrdenstva na ulici Smoleńskej. Za prvú predstavenú menovala sestru Kunegundu Kłobukowskú. Postarala sa aj o duchovnú oporu u jezuitských kňazov, ktorí každý deň slávili sväté omše, spovedali, mali kázne a duchovné cvičenia pre sestry a kajúcnice. Od augusta 1868 kňazskú službu v Dome milosrdenstva vykonával otec Golian, ktorý sa v tom čase definitívne vrátil do Krakova.
Dom milosrdenstva v Krakove sa rýchlo rozvíjal, preto ho 26. júla 1871 premiestnili do väčšej budovy na rohu ul. Straszewskiego a ul. Zwierzynieckej. Sponzorom bola pani Helclowá, vdova po profesorovi na Jagelonskej univerzite. Ako však roky plynuli, ukázalo sa, že aj tento dom je príliš malý pre neustále sa zvyšujúci počet kajúcnic a sestier. Umiestnenie domu v blízkosti mokradí Visly bolo dôvodom rozšírenia chorôb týfusu a tuberkulózy medzi sestrami a chovanicami. Pani Helclowá, ktorá spočiatku sľúbila, že budovu daruje kongregácii do vlastníctva, svoj sľub stiahla a požiadala sestry, aby jej vrátili peniaze. V tejto situácii sestry požiadali sv. Jozefa o pomoc, ktorá prišla v roku 1888, keď arcibiskup Albin Dunajewski daroval kongregácii dar od kniežaťa Aleksandra Lubomirského na kúpu pozemku určeného pre Dom milosrdenstva v dedine Lagievniky neďaleko Krakova. Sestry sa presťahovali do nového domu pod názvom Jozefov v auguste 1891, už po smrti matky Potockej.
6. Vikariát poľskej provincie
Keď už existovali dva Domy milosrdenstva (vo Varšave a Krakove), keď počet sestier a kajúcnic rástol, matka Potocká dostala z Lavalu návrh na zlúčenie poľskej komunity s francúzskou. Tento návrh predložila generálna predstavená komunity v Lavale, matka Teresa de Jésus Manceau, nástupkyňa matky Rondeau, ktorá sa usilovala získať pre kongregáciu schválenie Apoštolskou stolicou. Pre dobro celej kongregácie matka Potocká prijala tento návrh, hoci to znamenalo stratu autonómie kongregácie v Poľsku a vytvorenie vikariátu závislého od generálnej predstavenej v Lavale. Od tej doby sa matka Potocká stala vikárkou poľskej provincie kongregácie v Lavale.
K zlúčeniu poľskej komunity s francúzskou došlo v roku 1878. Táto udalosť mala veľký význam pre organizačnú štruktúru kongregácie. Nové Konštitúcie schválené Apoštolskou stolicou mali zachovať pôvodného ducha kongregácie vo francúzskej aj poľskej komunite.
Matka Tereza prepustená z formačného diela sa mohla slobodnejšie venovať povinnostiam generálnej vikárky a predstavenej domu vo Varšave. Ako sama povedala, jej najväčším šťastím bolo priviesť stratené duše k Bohu. Napísala: Keby som svojou prácou zachránila čo i len jednu dušu, keby bola čo i len jedna vytrhnutá pre Boha, už by som bola štedro odmenená. Je to malá vec, aby sme zachránili jednu dušu? Táto myšlienka ma stimuluje k práci, dodáva mi odvahu a statočnosť v najhorších nepriaznivých podmienkach. Veľká horlivosť za spásu duší jej umožnila s radosťou a vďačnosťou prijať všetky ťažkosti každodenného života. Ako sama priznala: Robí ma to takou šťastnou, že necítim ani kríž a som za všetko vďačná Bohu.
Matka Tereza sa vždy snažila podporiť sestry na ceste ich povolania a náročnej práce v Dome milosrdenstva. Poučovala ich, aby sa predovšetkým usilovali o svoju vlastnú svätosť, o jednotu s Bohom a o posväcovanie za spásu duší. Moje sestry – vysvetlila – naše deti budú o toľko napredovať v dobre a budú milovať čnosť, o koľko my ich budeme posväcovať umŕtvovaním, trpezlivosťou a láskavosťou. Ak budeme verné a poslušné Bohu, budú aj oni verne plniť svoje povinnosti. Upozorňovala sestry, že ich prirodzené talenty nie sú také dôležité ako láska k Bohu a dušiam. Neboj sa, moja drahá sestra – povedala – že nemáš prirodzené talenty. Snaž sa byť pravou Kristovou nevestou, ale nielen navonok – nosením habitu alebo rehoľným menom. Buď Kristovou nevestou v duchu prostredníctvom cnostného života a prostredníctvom lásky k dušiam, a to aj za cenu najväčších obetí.
Povzbudzovala sestry, aby nasledovali jej príklad, aby osobitne ďakovali Bohu v čase skúšok a ťažkostí. Moje dieťa – priznala sa – na začiatku môjho rehoľného života sa mi veľa vecí zdalo byť ťažkými, lebo som bola zvyknutá na výhody. Teraz je pre mňa všetko sladké a jednoduché a som šťastná, lebo som sa snažila za všetko poďakovať Bohu. Rob to isté, drahá sestra, a všetko ti bude jednoduché a sladké. Matka Tereza, aby vniesla do sestier a „detí“ ducha vďačnosti voči Bohu, zaviedla každoročnú prax „týždňa vďakyvzdávania“ pre každú sestru a kajúcnicu a spoločné recitovanie „korunky vďakyvzdávania“, „Magnifikat“ alebo „Te Deum“.
7. Smrť vo Wilanowe
Pre vyčerpávajúci životný štýl a ťažkú prácu sa zdravotný stav matky Terezy naďalej zhoršoval. Trpela mnohými chorobami, hlavne astmou a srdcovým zlyhaním, ale svoj kríž prijala s obvyklým postojom poslušnosti a vďačnosti Bohu.
29. júna 1881 na pozvanie grófky Aleksandry Potockej odišla do wilanowského paláca, aby si oddýchla a nabrala sily. Pred odchodom sa rozlúčila so všetkými obyvateľmi domu, akoby mala pocit, že ich už nikdy neuvidí. Na tretí deň po príchode do Wilanowa sa zrazu cítila veľmi zle. Privolaný lekár uviedol, že došlo k vážnemu ohrozeniu života. To znepokojilo všetky sestry vo Varšave. Keď ju sestra Aniela Popławská, asistentka matky, uvidela v takom ťažkom stave, rozplakala sa. Matka na to reagovala s veľkým pokojom: Prečo sa trápiš? Nech bude tak, ako chce Boh. Som pripravená na všetko. Kríza sa však skončila a matka Tereza sa cítila opäť o niečo lepšie. Mohla dokonca vyjsť na balkón a prijímať sestry. V stredu ráno 6. júla 1881 sa vyspovedala a prijala sväté prijímanie. V ten deň bola veľmi šťastná a zhovorčivá. S pomocou svojej sestry Rafały išla do jedálne na obed. Keď sa posadila za stôl, pocítila náhlu bolesť na hrudi. Pomáhali jej, ale bezvýsledne. Zomrela o 12.30 hod. a dvakrát volala o pomoc Máriu. Hneď po jej smrti bolo jej telo prenesené do kostola sv. Anny vedľa zámku vo Wilanowe a potom do kaplnky kongregácie na ul. Żytnej vo Varšave, kde pri nej boli jej sestry a chovanky až do dňa pohrebu, ktorý sa konal v sobotu 9. júla. Na pohrebe na cintoríne Powązki vo Varšave sa zúčastnilo veľa kňazov, sestier a chovaniek, štátnych úradníkov a rodinných príslušníkov.
Matka Tereza Potocká žila 67 rokov, z toho 20 rokov v kongregácii, ktorú založila. V čase jej smrti bolo v dome vo Varšave 13 sestier, 10 v Krakove a asi 120 kajúcnic v oboch domoch.
V pohrebnom príhovore o. Golian povedal: Nenazývajme ju svätou, lebo len Cirkev má právo udeľovať tento titul. Avšak nech naše úsilie v práci, za ktorú bola pripravená obetovať svoj život, dokazuje jej svätosť. Koľkokrát mi povedala, že keď sa tejto práci úplne oddala, konečne pochopila, čo je to šťastie. Koľkokrát vyjadrila svoju vďaku Bohu za to, že jej dal milosť rehoľného povolania, že jej umožnil slúžiť sebe v tejto kongregácii, a nie v inej. Hoci naše srdce krváca od bolesti, lebo ona už tu s nami na zemi nie je, pri pohľade na jej príklad a čítajúc jej listy plné vďaky Bohu za milosti, ktoré skrze ňu dal nám a celej kongregácii, čerpajme silu a povzbudenie do toho, aby sme s hlbokou dôverou žili ďalej svoje povolanie.
sr. M. Saula Firer ISMM
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
