Korunka Božieho milosrdenstva
(má 5 desiatkov)
Na začiatku:
Otče náš…, Zdravas’ Mária…, Verím v Boha…
Na veľkých zrnkách:
Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista, na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta (1-krát).
Na malých zrnkách:
Pre jeho bolestné umučenie, maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom (10-krát).
Na zakončenie:
Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom (3-krát).
Vývoj a korektnosť
Táto modlitba je Božím darom pre naše časy. Pán Ježiš ju nadiktoval sestre Faustíne vo Vilniuse 13.-14. septembra 1935. V piatok, 13. septembra, sestra Faustína mala vo svojej cele videnie anjela, ktorý prišiel potrestať zem za hriechy. Keď uzrela toto znamenie Božieho hnevu, začala prosiť anjela, aby chvíľku počkal, a svet bude konať pokánie. Keď sa však ocitla pred velebou Svätej Trojice, nemala odvahu zopakovať túto prosbu. Až keď v duši pocítila moc Ježišovej milosti, začala sa modliť slovami, ktoré vnútorne počula. Keď som sa tak modlila, zapísala v Denníčku, uvidela som bezmocnosť anjela. Nemohol vykonať spravodlivý trest, aký si za hriechy zasluhovali (Den. 475).
Na druhý deň, keď prišla do kaplnky, ju Pán Ježiš ešte raz poučil, ako sa má modliť túto modlitbu, ktorú voláme korunka Božieho milosrdenstva. Najprv sa pomodlíš jeden Otče náš a Zdravas Mária a Verím v Boha. Potom na zrnkách Otčenáša budeš hovoriť nasledujúce slová: «Večný Otče, obetujem ti telo a krv, dušu i božstvo tvojho najmilšieho Syna a nášho Pána Ježiša Krista na odčinenie našich hriechov i hriechov celého sveta.» Na zrnkách Zdravasov budeš hovoriť nasledujúce slová: «Pre jeho bolestné umučenie maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom.» Na zakončenie sa pomodlíš trikrát tieto slová: «Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami i nad celým svetom» (Den. 476).
Taká formula modlitby je určené pre individuálne aj spoločné recitovanie. Ak by niekto pri individuálnom recitovaní zmenil jednotné číslo na množné – «naše hriechy» na «moje hriechy»; «maj milosrdenstvo s nami» na: «maj milosrdenstvo so mnou» – koná proti Ježišovej vôli, píše o. Ignác Róžycki – a to čo by recitoval, by už nebolo korunkou [Božieho] milosrdenstva, lebo «my» v tejto formule znamená toho, kto ju recituje aj tých, za ktorých sa modlí, avšak «celý svet», to sú všetci iní, žijúci aj zomrelí. Keďže sa Ježiš dožaduje, aby ten, kto recituje korunku prosil o zľutovanie «s nami» – a nie «so mnou», premáha egoizmus v modlitbe a z korunky [Božieho] milosrdenstva robí úkon obetavej lásky. V texte korunky Božieho milosrdenstva sa nielenže nesmie meniť množné číslo na jednotné, ale ani sa nesmú dodávať alebo vynechávať nejaké slová.
V praxi sa stretávame s viacerými nesprávnymi spôsobmi modlitby. Najčastejšie sú pridávané rôzne slová alebo vety, napr.: maj milosrdenstvo pre nás, pre svätého Otca, pre… i celého sveta; alebo pre jeho bolestné umučenie, pre sedem bolestí Panny Márii, maj milosrdenstvo…; alebo Sláva Otcu i Synu… po Verím v Boha. Všetky zmeny, dodanie alebo vynechanie slov z modlitby korunky vlastne robia zmenu modlitby a už sa modlíme inú modlitbu, a nie tú, ktorú nadiktoval Pán Ježiš. Nemalo by sa ju modliť ako ruženec a jednotlivé desiatky oddeľovať rozjímaniami, úmyslami alebo akýmikoľvek textami. Úmysly a texty na rozjímanie majú byť použité na začiatku, pred textom korunku, aby sme sa ju pomodlili v takej forme, ako nám ju dal Pán Ježiš. Vo formulácii korunky Božieho milosrdenstva je možná len zmena slov: sveta celého na celého sveta, pretože nevovádza v podstate žiadnu zmenu (ide o poľský pravopis).
Teologický význam
Korunka Božieho milosrdenstva má neobyčajne bohatý obsah, preto je vhodné zamyslieť sa nad významom jednotlivých slov a výrazov. Celá modlitba je nasmerovaná k Bohu Otcu, ktorému obetujeme jeho najmilšieho Syna na odčinenie za hriechy, a pre zásluhy jeho bolestného umučenia prosíme o Božie milosrdenstvo pre nás i pre celý svet. Modliac sa túto modlitbu, zúčastňujeme sa všeobecného kňazstva Krista.
Pred niekoľkými rokmi prebiehal teologický spor, ktorý sa týkal správnosti tejto modlitby kvôli jej nadprirodzenému pôvodu. Vdp. Vincent Granat, dávny rektor Katolíckej univerzity v Lubline, usudzoval, že korunka Božieho milosrdenstva obsahuje teologické chyby, a teda nemôže pochádzať od Boha. Na sympóziu, ktoré bolo venované téme Božieho milosrdenstva predniesol referát v ktorom píše: Vo vyššie uvedenej modlitbe sú základné teologické chyby. Po prvé božstvo Syna je také isté ako Boha Otca, a preto ho nemôžeme obetovať večnému Otcovi. Po druhé nie je možné prinášať v obete alebo vôbec obetovať božstvo. Po tretie nemôže byť odčinením za hriechy, lebo božstvo, a konkrétne Boh hriechy odpúšťa, ale nie je obetou odčinenia; odčinením za naše hriechy je práve Spasiteľ v ľudskej prirodzenosti.
Tento sporný bod vysvetľuje profesor Ignác Róžycki. Hovorí, že sa treba zamyslieť nad zmyslom celej formulácie: (…) telo a krv, dušu i božstvo (…) nášho Pána Ježiša Krista. Nemôžeme vybrať z kontextu len samotné slovo božstvo. Jedine v kontexte, píše o. Róžycki, môžeme nájsť (…) kľúč [pre správne interpretovanie slov], ako si to vyžaduje základná regula každej kritiky. To by sa vážne protivilo zásadám vedeckej interpretácie. Hrubo by to sfalšovalo zmysel, ktorý Spasiteľ chcel dať tejto formule a došlo by tak k teologickej absurdite, ak by sme nebrali ohľad na kontext a slovo «božstvo» by sme vysvetlili ako «božskú prirodzenosť», keďže je samozrejmé, že božská prirodzenosť Ježiša Krista je identická s prirodzenosťou Otca, a preto mu ju (teda Otcovi) nemôžeme obetovať.
Formula, kvôli ktorej prebiehal spor, sa však nebjavila po prvýkrát v texte korunky Božieho milosrdenstva, ale už dlhší čas bola používaná v Cirkvi v eucharistickom a christologickom kontexte. Najdôležitejším a najslávnostnejším eucharistickým kontextom, všíma si o. Róžycki, je dogmatická definícia eucharistickej prítomnosti celého Ježiša vyjadrená na Tridentskom koncile. V tejto definícii «božstvo» neznamená božskú prirodzenosť, ktorá je spoločná trom osobám. Znamená priamo – teda dôkladne a presne – božskú osobu Ježiša. Tá istá formula v eucharistickom kontexte sa nachádza aj v modlitbe, ktorú nadiktoval anjel deťom vo Fatime v roku 1916. Keďže Cirkev uznala fatimské zjavenia za pravdivé, tým zároveň potvrdila, že táto formula sa zhoduje s katolíckym učením. Teda keď sa modlíme korunku Božieho milosrdenstva neobetujeme Otcovi samotné Ježišovo „božstvo”, ale celú jeho osobu, to znamená jeho božskú osobnosť, ako aj celé človečenstvo zložené s tela, krvi a duše.
V korunke prosíme o milosrdenstvo „pre nás i celý svet.” Zámeno: „nás” poukazuje na osobu ktorá odrieka túto modlitbu aj všetkých, za ktorých sa túži a má modliť. Avšak: „celý svet” – to sú všetci ľudia žijúci na svete i duše trpiace v očistci. Keď verne odriekame text korunky Božieho milosrdenstva, konáme úkon milosrdenstva voči blížnym, a takto spĺňame nutnú podmienku na obdržanie Božieho milosrdenstva.
Prísľuby
K tejto modlitbe Pán Ježiš pripojil veľké prisľúbenia, ktoré splní, ak budeme správne praktizovať úctu k Božiemu milosrdenstvu, čiže v duchu dôvery k Bohu a milosrdenstva k blížnym. Výrazom tejto dôvery je vytrvalosť v modlitbe. Čím väčšia je dôvera, tým väčšia je aj naša vytrvalosť v odriekaní korunky. Pán Ježiš povedal sestre Faustíne, že touto modlitbou si ľudia môžu všetko vyprosiť, ale nikdy netvrdil, že sa tak stane hneď ako sa raz pomodlíme, okrem milosti dobrej smrti. Sestra Faustína vo svojom Denníčku opisuje situácie, keď jej prosba bola splnená, hoci sa len raz pomodlila korunku napr. utíšenie búrky (pozri Den. 1731), aj také, keď túto modlitbu odriekala niekoľko hodín, napr. aby vyprosila dážď (pozri. Den. 1128). Keď sa modlila pri zomierajúcich niekedy vystačilo, keď sa raz pomodlila korunku, aby vyprosila milosť šťastnej a pokojnej smrti, a inokedy bolo potrebné, aby ju odriekala viackrát, lebo duša veľmi potrebovala modlitbu (Den. 1035).
Ak sa budeme s dôverou modliť túto modlitbu, Pán Ježiš prisľúbil, že si môžeme vyprosiť všetky milosti. Povedal: Keď sa budú modliť túto korunku, rád im dám všetko, o čo ma [ľudia] budú prosiť (Den. 1541), a dodal: ak to, (…) bude v zhode s mojou vôľou (Den. 1731). Božia vôľa je výrazom lásky k človeku, a preto všetko, čo s ňou nie je zhodné je alebo zlé, alebo škodlivé, a preto nám to najlepší Otec nemôže udeliť. On chce človeku preukazovať výlučne dobro v perspektíve večnosti. V tomto všeobecnom prisľúbení ide nielen o nadprirodzené milosti, ale aj o dočasné dobrodenia.
Zvláštne prisľúbenia sa týkajú hodiny smrti, a presne povedané, milosti šťastnej a pokojnej smrti, bez obáv a strachu. Tieto milosti si môžu vyprosiť nielen tí, ktorí sa sami s dôverou modlia túto korunku, ale aj zomierajúci, pri ktorých sa iní budú modliť túto modlitbu. Každú dušu, ktorá sa bude modliť túto korunku, prisľúbil Pán Ježiš, budem v hodine smrti brániť ako svoju chválu. Ak sa ju pri zomierajúcom pomodlia druhí, [vtedy zomierajúci] dosiahnu tie isté odpustky. Keď sa pri zomierajúcom odrieka táto korunka, zmierňuje sa Boží hnev a nepochopiteľné milosrdenstvo zaplavuje dušu (Den. 811). Milosť dobrej smrti, čiže obrátenie a odpustenie hriechov, prisľubuje Pán Ježiš aj vtedy, keď sa len raz pomodlíme celú korunku v duchu úcty k Božiemu milosrdenstvu. Teda s postojom dôvery k Bohu (viery, nádeje, lásky, pokory a hlbokej ľútosti za hriechy) a milosrdenstva voči blížnym. Hoci by bol hriešnik najzatvrdlivejší, ak sa len raz pomodlí túto korunku, dosiahne milosti z môjho nekonečného milosrdenstva (Den. 687).
Veľkosť milostí spojených s touto modlitbou vyjadrujú slová Pána Ježiša, ktoré povedal sestre Faustíne: Keď sa modlíš túto korunku, približuješ ľudstvo ku mne (Den. 929). Kňazi ju majú podávať hriešnikom ako poslednú záchranu (porov. Den. 687).
sr. M. Elżbieta Siepak ISMM
Viac v publikácii: I. Rózycki: Božie milosrdenstvo. Zásadné črty úcty k Božiemu milosrdenstvu. Prešov, 2003.
