Každé povolanie je Božím darom človeku, ale špeciálnym darom je povolanie do Božej služby v kňazstve a zasvätenom živote. Toto pozvanie Boh neadresuje všetkým ľuďom, ale len vybraným. Jeho voľba je úplne slobodná a pre nás vždy zostáva tajomstvom. Ani pôvod, vzdelanie, sociálne postavenie, také alebo iné schopnosti, ani osobná dokonalosť nie sú dôležité. „Vybral si tých, ktorých chcel,“ hovorí Sväté písmo.
Povolanie do rehoľného života je pozvaním do hlbšieho spoločenstva života s Ježišom a k účasti na jeho poslaní. Vyzýva k snúbeneckej láske s Kristom na ceste evanjeliových rád: čistoty, chudoby a poslušnosti a k zdieľaniu jeho starosti o spásu a posvätenie sveta. V každom inštitúte zasväteného života charizma definuje, ako máme napodobňovať Ježiša a aké úlohy máme plniť, aby sme sa zúčastnili na jeho poslaní. V Kongregácii Matky Božieho Milosrdenstva sa sestry v súlade s charizmou zúčastňujú na živote milosrdného Ježiša a jeho spasiteľného poslania tým, že ukazujú svetu Božiu milosrdnú lásku k človeku.
Vďaka ti, Bože, za milosť povolania,
že môžem slúžiť jedine tebe.
Dávaš mi možnosť výhradného milovania,
len po tebe túži srdce moje.
Vďaka ti, Pane, za sľuby doživotné,
za tento zväzok čistej lásky,
že si ráčil spojiť naše srdcia čisté
a zjednotiť ich spolu navždy (Denníček 1286).
Takto za milosť povolania ďakovala sv. sestra Faustína. Vedela, že je to dar Božieho milosrdenstva, ktorý dostala zadarmo, nezaslúžene, dar taký veľký, že ho nebolo možné porovnávať s akýmkoľvek iným povolaním. Byť Kristovou nevestou je pre človeka na zemi najväčšou cťou. Radšej budem v kláštore nič neznamenajúcim poskokom – priznala – ako vo svete kráľovnou (Denníček 254). Keď našla svoje povolanie a vstúpila do kláštora, zdalo sa jej, že vstúpila do rajského života. Z jej srdca prúdila ďakovná modlitba, lebo Boh jej urobil veľké veci, vyzýval ju k snúbeneckej láske so svojím Synom a k účasti na jeho poslaní. Som nesmierne šťastná – napísala do „Denníčka“ – hoci som najmenšia, a nechcela by som zmeniť nič z toho, čo mi Boh dal. Dokonca ani so serafínom by som nemenila, tak sa mi Boh dáva vnútorne poznať (Denníček 1049).
Vždy považovala za česť, že je povolaná do výlučnej služby Bohu a celý život na to dokonale odpovedala. Mnohokrát na stránkach Denníčka a v listoch vyjadrila nielen to, ako si vážila túto milosť, ale aj ako na ňu reagovala. Napísala: Prechádzam v živote cez dúhy aj cez búrky, ale s hlavou hrdo zdvihnutou, lebo som kráľovské dieťa. Cítim, že Ježišova krv prúdi v mojich žilách. Svoju dôveru som vložila do veľkého Pánovho milosrdenstva (Denníček 992).
Pochopila, že milosť povolania nie je iba veľká česť nevesty Syna Božieho (po doživotných sľuboch nosila prsteň s menom Ježiš), ale aj povinnosť nasledovať ho až do konca, byť s Ježišom nielen na Tábore, ale aj v Getsemanskej záhrade a na Golgote. Nevesta musí byť ako jej ženích, povedal jej Ježiš. Sestre Ludwine napísala: „Sestra, akú radosť cítim vo svojej duši, že ma Pán Ježiš povolal do našej kongregácie, ktorá úzko súvisí s dielom a poslaním, aké Ježiš mal, to znamená zachraňovať duše. A ak sme verné tomuto poslaniu, určite nám veľa duší bude vďačiť za nebo, ale musíme pamätať na to, že naše vznešené poslanie je podobné Ježišovmu poslaniu. Musíme mať Ježišovho ducha a jeho vlastnosti, to znamená úplné sebazničenie z lásky k Bohu a v prospech nesmrteľných duší. (…) Sestra drahá, nebojme sa obety podobnej Ježišovej obety na kríži; nebojme sa vôbec, pretože láska nám dá silu a odvahu to urobiť. Aká radosť zničiť sa pre nesmrteľného Kráľa a svojho Ženícha. Aká radosť byť ako poľný kvet pod Ježišovými nohami, pomaly vädnúť a svojou vôňou zaujať jeho božské Srdce (L. 253-254).
Vo svojom Denníčku sestra Faustína najlepšie ukázala, čím je milosť povolania a ako by sa mala žiť v každodennom živote. Pozvanie do života s Ježišom „vo dvojici“ je veľkým darom, ale aj úlohou. Naplniť ju – hoci si to niekedy vyžaduje nosenie tŕňovej koruny a dvíhanie kríža – prináša radosť z naplnenia svojho človečenstva a kresťanského povolania.
